Diagnóza nie je viac ako zákon

Barbora Silná
4. 9. 2017  ・  10 minut čtení

Informovaný súhlas pacienta je jeho vedomý súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Kedy môžu zdravotníci pacientovi pomôcť a kedy naopak už ďalšie zákroky prevádzať nesmú, si môžete prečítať v novej téme Medical News.

Praha/Bratislava – Stretnutie pacienta so zdravotníkmi a každé jeho ošetrenie so sebou prináša mnoho právnych skutočností, ktoré musí zdravotník za každých okolností dodržiavať, a o ktorých pacient častokrát ani netuší.

Reč je o udelení, tzv. informovaného súhlasu alebo vedomého súhlasu pacienta so sprevádzaným zákrokom. Podľa právnych predpisov totiž vo veľkej väčšine vyšetrení a ošetrení pacienta zdravotníci zasahujú do jeho osobnej integrity. Vzhľadom nato, že právo na duševnú a telesnú integritu je jedným zo základných práv každej ľudskej bytosti, sú zdravotníci povinní pacienta informovať o všetkých skutočnostiach.

„Zásah do integrity pacienta sa musí vždy diať s rešpektovaním osobnosti pacienta, a zároveň musí byť každý zásah právne ospravedlniteľný, teda musí existovať právny dôvod poskytovateľa zdravotných služieb ku konkrétnemu zásahu,“ hovorí špecialistka na zdravotnícke právo Právnickej fakulty Karlovej univerzity, Lucia Široká. Zároveň dodáva, že týmto právnym dôvodom je najmä slobodný a informovaný súhlas pacienta. „Zákonom i praxou zaužívaný pojem informovaný súhlas v sebe zahŕňa dva prvky. Jedná sa o súhlasný prejav vôle dotknutej osoby, ktorý je udelený slobodne a informovane. Aby mohla osoba udeliť súhlas týchto kvalít, musí vždy v potrebnom rozsahu poznať skutočnosti, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné,“ uvádza Široká.

Kedy lekári súhlas pacienta na ošetrenie nepotrebujú

Bežným príkladom, s ktorým sa zdravotníci pravidelne stretávajú, je život ohrozujúci stav pacienta v bezvedomí, ktorého záchranná služba dopraví na urgentný príjem nemocnice. V akom rozsahu môže zdravotníci pacientovi poskytnúť zdravotnú starostlivosť, aby ich zásah do jeho osobnej integrity bol v súlade so zákonom?

„Je to jeden z typických príkladov tzv. krajnej núdze. Pacient sa nachádza v stave, v ktorom nie je spôsobilý súhlas udeliť, a zároveň je v priamom ohrození života alebo zdravia. Pre takéto prípady pozná zákon výnimku z nutnosti udelenia súhlasu – zdravotníci tak môžu poskytovať zdravotné služby i bez neho,“ vysvetľuje Lucia Široká. Zároveň ale podotýka, že zdravotníci môžu urobiť iba tie zákroky, ktoré slúžia priamemu prospechu zdravia pacienta. „Lekári tak nemôžu pri poskytovaní služieb bez súhlasu napríklad odstrániť slepé črevo pacienta, pokiaľ priamo neohrozuje život pacienta,“ doplnila právnička Široká. Pokiaľ by taký zákrok urobili a pacient by sa o tejto skutočnosti dozvedel, vystavuje sa zdravotnícke zariadenie možnému súdnemu sporu.

Do tejto zložitej situácie sa dostávajú lekári i v iných prípadoch. „Pokiaľ pri operácii pacientky, ktorá ide na banálny gynekologický zákrok súvisiaci napríklad s plánovaným otehotnením, lekári pri operácii zistia, že má novotvar v dutine brušnej, v operácii nemôžu pokračovať, pretože pacientka je v celkovej anestézii. Najskôr ju musíme prebudiť, oboznámiť so všetkými skutočnosťami a až vtedy, pokiaľ súhlasí s ďalšou liečbou a nutnou operáciou, tak môžeme zákrok uskutočniť,“ spomína na prípad z praxe anestéziologička Jitka Valníčková.

To potvrdzuje i právnička Široká. „Akékoľvek prevedenie zákroku bez poriadneho právneho dôvodu je neoprávnené, a teda protiprávne, a to i v prípade, že by bolo z lekárskeho hľadiska opodstatnené a pacientovmu zdravotnému stavu podľa všeobecnej mienky prospešné. Vo všeobecnosti platí zásada, že diagnóza nie je viac ako právo,“ upozorňuje Široká s odkazom na nález Ústavného súdu Českej republiky z 18. mája 2001, kedy senát sčasti rozhodol o dôvodnosti žaloby podanou ženou, ktorá bola proti svojej vôli podrobená prevozu a vyšetreniu na psychiatrii.

Podobná právna úprava platí i u nás na Slovensku. Podľa advokáta z právnej kancelárie Baducci Legal Petra Marenčáka sú u nás všetky situácie taxatívne vymedzené v zákone o zdravotnej starostlivosti. „Podobne ako v Českej republike budú existovať prípady tzv. stavu núdze alebo naliehavej starostlivosti, pri ktorých nie je  možné získať informovaný súhlas včas, je možné však predpokladať, že ide o prípady ochrannej liečby pacienta uložené súdom podľa trestného zákona,“ konštantoval Marenčák.

Naznačil tak druhú skupinu prípadov, kedy sa zo zákona súhlas pacienta nevyžaduje – povinné liečenie pacienta. „Ide o prípady v súvislosti s ochranou verejného zdravia alebo s ochranným liečením nariadením súdom v trestnom nariadení. Pod pojmom povinné liečenie si vieme predstaviť najmä povinné vyšetrenia a liečenia niektorých infekčných chorôb,“ spresnila Široká.

„Bez informovaného súhlasu môže zdravotnícke zariadenie prevziať do ústavnej starostlivosti osobu šíriacu prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie,“ dopĺňa Marenčák, ale zároveň upozorňuje, že takéto prevzatie je však zdravotnícke zariadenie povinné oznámiť príslušnému súdu najneskôr do 24 hodín. „Súd následne rozhodne o zákonnosti dotknutého dôvodu prevzatia, pričom až do jeho rozhodnutia môže zdravotnícke zariadenia vo vzťahu k dotknutej osobe previesť iba tie zdravotnícke výkony, ktoré sú nevyhnutné pre záchranu jeho života a zdravia alebo zaistenia jeho okolia,“ uzavrel Marenčák.